|
|
Pri
chôdzi
sa
pohupujú,
padajú
z kameňov,
chytajú sa druhých za
krídla
a
nechávajú
sa
vytiahnuť
.
Ich
neohrabanosť je až neuveriteľná najmä pri pomyslení, že sú
vynikajúcimi lovcami.
Zamilovali
sme
si
večere
na
„Skale
mníšikov“ a spoločné lúčenia sa s odchádzajúcim dňom. Ich
neuveriteľne presné a časté zásahy trusom
nás
spočiatku
rozlaďovali
.
No
bez
toho
by
sme
si nedokázali predstaviť krásne chvíle ochudobnené o čistenie
oblečenia
a
fotoaparátov.
Veľa
hodín
nám
dávali
pocit bezpečia a pokoja, ktorý im poskytuje táto skala. Ten
bol však len zdanlivý.
Náhle sa na zemi mihol tmavý tieň a výkrik zhora nás prinútil
zdvihnúť hlavy. Orol!
Asi len na dve alebo tri sekundy sme odvrátili pozornosť od
mníšikov, a keď sa pozeráme späť, nikde ani vtáčika. V okamihu
všetci zmizli v norách a štrbinách. Po pár minútach pokoja
nás znovu obklopujú stovky bielo žiariacich brušiek.
Vďaka
dobre
oddeleným
kolóniám
,
nachádzajúcim sa v tesnej blízkosti, možno porovnávať
rozdielne chovanie jednotlivých druhov vtákov. Len asi 200 m
od „Skaly mníšikov“ sme zišli
strmým zosuvom až na pobrežie k
hniezdiacim kolóniám čajky
trojprstej
(Rissa tridactyla). Cez mohutný krik nie je počuť
vlastných slov. Nad
hlavami
nám ich
preletujú
tisíce
.
Vzájomne
bojujú
o posledné voľné
miesta na hniezdenie. V okamžiku sa obloha mení na biely
škriekajúci mrak – na kolóniu nalietava pomorník veľký
(Stercorarius skua). Čajky
ho hromadným útokom odháňajú. Tento účinný
spôsob
obrany
ich
však
v nasledujúcich týždňoch pripraví o vajcia a mláďatá.
Nedostupné juhozápadné útesy sú hniezdiskom ďalších arktických
vtákov. Asi dva a pol tisíca párov suly bielej (Sula
bassana) predstavuje najväčšiu a najstaršiu kolóniu
v Nórsku. Rovnaký
útes
obývajú asi štyri tisícky párov alky malej (Alca torda)
a asi sedem tisíc párov norcov tenkozobých (Uria aalge).
Tieto miesta
boli
pre
nás
nedostupné.
Prístup
je
možný len zlanením k moru zo skaly cca 150 m vysokej, čo by
bolo možné podniknúť len spoločne s
ochranármi
pri
sčítaní
hniezd
,
alebo
priblížením |